Problematika miesta cirkvi v našej spolocnosti ma zaujíma už dlhsiu dobu ale nejako som netúžil verejne vyjadriť svoj názor. K vytvoreniu vlastného blogu a napisaniu tohoto príspevku ma prinutil až jeden diskusný príspevok k članku “Rozprávkovo bohatá katolícna cirkev”. Diskutér doslova zotrel autora a uviedol, že “… cirkev často supluje morálnu a etickú výchovu a treba vedieť dobre históriu aby sa mohol vyjadrovať k takejto téme”. Až ma nadvihlo zo stoličky. Nejdem sa teraz púšťať do histórie, ktorá bola neraz kontroverzná (pre cirkev a pre jej vplyv na chod dejín) a ani po stovkách rokov sa mnohé kroky nedajú jednoznačne kategorizovať ako pozitívne alebo negatívne.
Dnes sa však spoločnosť posunula do celkom inej polohy preto sa pozrime bližšie na jej súčasnosť. Ako som na začiatku spomenul morálnu a etickú výchovu. Od nežnej revolúcie uplynulo viac ako 20 rokov. Zmena zriadenia so sebou priniesla aj množstvo negatív. Kde bola (a je) tá morálna a etická výchova cirvki? Ak porovnáme vývoj kriminality (trestné činy spolu 1991 = 88 157, 2005 = 123 563, z toho násilné 1991 = 8 791, 2005 = 12 906) je po nežnej revolúcii jednoznačne negatívny. Určite budete súhlasiť s tým, že rovnako sa rozmohla prostitúcia a užívanie drog. Podľa štatistiky takmer 70% obyvateľstva sa hlási k Rímsko-katolíckej cirkvi, ďalších zhruba 17% sú ine cirkvi. Cirkev má voľné ruky, štát nemá nástroje na kontrolu (alebo usmerňovanie) jej činnosti (ba dokonca sa mi zdá že štát ani nemá chuť sa pýtať čo ona vracia spoločnosti za peniaze ktoré do nej pumpuje). Preto sa legitímne vynára otázka kde je ten pozitívny vplyv? Kde sa vytratiľ? Alebo je len pre mňa neviditeľný?
Tiež v diskusiách sú často spomenuté ako pozitíva charitatívne akcie, či školstvo. Ale veď charitu cirkev iba organizuje a prispievajú bežní ľudia (hoci najčastejšie veriaci ale to je otazka iba miesta organizácie zbierky), nie cirkev. Školstvo (aj cirkevné) rovnako financuje štát. Tak isto zdravotnícke zariadenia kde slúžia mníšky. Naozaj rád si prečítam názory a príklady pozitívneho vplyvu cirkvi. Nepopieram ojedinelé prípady (viď pán Srholec a niektorí ďalší), to sú však len vynimky a za ich činnosťou je hlavne ich veľký ľudský rozmer.
Myslím že tých 20 rokov bola dosť dlhá skúšobná doba a je čas sa vážne zaoberať otázkou jej financovania (najmä vo svetle finančného marazmu). Nikomu vieru neberiem a sám nie som ateista. Domnievam sa však že tí čo sú skutočne veriaci by si mali cirkev financovať sami. Nie je predsa spravodlivé aby sme sa na chod cirkevných organizácii skladali všetci, ba dokonca si myslím, že to nie je v súľade s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá zaručuje slobodu viery a vyznania.