Mal som asi tri roky keď som sa topil. Bolo leto a s rodičmi som bol na vajnorskom bagrovisku. Tešil som sa z nádherného pocitu stáť v čistej vode pozoroval malé rybičky ktoré rýchle menili smer. Stačil okamih nepozornosti. Zhodou okolnosti môj aj mojich rodičov. Prevrhol som sa do zadu a vodná hladina sa nad mnou okamžite zavrela. Spočiatku som bojoval ale stále viac a viac mi dochádzali sily až som dospel k bodu kedy som to vzdal. Vôbec to nebolelo. Vôbec som necítil v tej chvíli nedostatok kyslíka. Len čosi ako eufória a pred očami mi bežal film. Všetky do vtedy prežité chvíle v opačnom poradí. Takmer všetko od najčerstvejších zážitkov po tie staršie až najstaršie. Našťastie v jeden moment ma uchopili silné ruky a vytiahli nad hladinu. Bol to nesmierne intenzívny zážitok a veľmi dlhý čas som mal panický strach z vody. Plávať som sa naučil až keď som mal cez 30 a tento zážitok si dobre pamätám ešte aj dnes po viac ako 40 rokoch.
Raz v hlbokej filozofickej debate som sa o tom zmienil kamarátke, ktorá študovala psychológiu. Spomenula mi že také čosi (ten film so zážitkami) sa stáva tesne pred smrťou a volá sa to retrospektíva. Od vtedy som sa nad tým nejako hlbšie nezamýšľal a bral som to ako fakt. Nedávno som sa však stal dedko (človek vtedy začína vnímať svet okolo zase z trocha iného uhla) a napadlo ma, že ľudia, ktorí prežili klinickú smrť a podarilo sa im vrátiť život občas hovoria o svetle na konci tunela. Čo ak to svetlo na konci tunela nie je ich posledný ale prvý zážitok ktorý si pamätajú? Čo ak je to svetlo na konci tunela ich vôbec prvý skutočný vnem tesne pred tým ako opustia lono matky? Nemusíte so mnou súhlasiť, ale ja si myslím, že život vzniká narodením. Nie je predsa možné aby (vo svojom pravom slova zmysle) vznikol počatím. Oplodnené vajíčko predsa nie je schopné samostatného života. Ani uvažovania. Určiť hranice kedy je plod schopný myslieť by bolo nesmierne problematické. Je to 12 týždeň? Skôr? Neskôr? Zrejme až pri narodení za zapína akýsi imaginárny softvér a mozog začína byť plne funkčný. “Svetlo na konci tunela“ je úplne prvý vnem a spomienka, ktorá sa uloží do pamäte. Preto nie je možné si spomenúť na nič čo sa stalo pred narodením. Skutočný život sa začína až vtedy.
Váš názor alebo podobnú skúsenosť si rád prečítam v diskusii alebo v mailovej schránke.
PS: vyššie napísané riadky nie sú názorom na umelé prerušenie tehotenstva, ktoré považujem za osobitnú tému.