Picháš do osieho hniezda – napísala mi do komentára jedna blogerka k minulému članku. Ja viem a veľmi dobre si to uvedomujem. Otázky okolo cirkvi sú nadmieru chúlostivá vec a polarizujú spoločnosť. Ľudí možno kategorizovať do 3 skupín.
1. V prvej skupine sú tí čo nedajú na cirkev dopustiť. Napriek prevaleným škandálom zaváňajúcimi zneužívaním, či priamo pedofíliou. Napriek čiernym stránkam histórie. Ak nejdeme priamo do stredoveku, tak v období druhej svetovej vojny (napríklad prevádzkovanie koncentračného tábora spoločne s ustašovcami či kolaborácia s fašistami … atď.). V tejto skupine sú určite aj hlboko veriaci ktorí sa nad tým nezamýšľajú, sú morálne bezúhonní a skutočne sa riadia podľa cirkevných pravidiel (určite si zaslúžia obdiv spoločnosti). Patria sem však aj prospechári, pokrytci a prevracači kabátov. Veď ako možno inak nazvať osoby hlásiace sa ku komunistickému režimu, či sediace priamo v UV KSS, ktoré sa po nežnej revolúcii pretŕčajú na bohoslužbách (najlepšie v priamom televíznom prenose). Pretvarovali sa vtedy a či teraz? Cirkev ich však rada príjme pod svoje krídla. Majú moc a schopnosť sa prispôsobiť, preto sú pre ňu dôležití.
2. Do druhej radím ľudí ktorí buď nemajú vyhranený názor alebo sa nechcú vyjadriť zo strachu – veď čo by povedalo ich okolie. Koľkí chcú mať svadbu v kostole lebo je to pompézne a je to dnes „in“. No potom do kostola nezablúdia ani na Vianoce. Táto je hádam najpočetnejšia.
3. No a tretia skupina sú tí, čo dokázali prekročiť túto pomyselnú hranicu a sú aj ochotní vyjadriť svoj negatívny postoj.
Bolo by skutočne zaujímavé skúsiť odhadnúť počty ľudí v jednotlivých skupinách a najmä koľko je v tej prvej skutočných veriacich a koľko tých ostatných. Následne koľko je spolu tých v druhej a tretej skupine. Zrejme potom by vyplávalo na povrch aké je nespravodlivé že sa nich všetci skladáme … že sa skladáme či už na ich vieru alebo pretvárku.